Andrej Chudoba

Vlastným menom Ondrej Hudoba (* 21. november 1927, Malé Krškany  –  † 21. január 2014, Pukanec) slovenský prozaik, básnik a scenárista, ktorý sa narodil v rodine roľníka a vzdelanie získaval v Leviciach, Krškanoch, Bátovciach, a napokon opäť v Leviciach, kde študoval v rokoch 1945 – 1949 na učiteľskej akadémii. Svoje prvé literárne pokusy začal uverejňovať už počas učiteľských štúdií v rôznych časopisoch.

V rokoch 1951 – 1952 pracoval ako učiteľ v Žemberovciach, v rokoch 1952 – 1954 ako robotník - rysovač v Tlmačoch, v rokoch 1954 – 1955 ako pomocný účtovník v Pukanci a v rokoch 1955 – 1959 ako robotník a plánovač v Hodruši - Hámroch. Medzi rokmi 1959 – 1963 sa venoval iba literárnej činnosti. V roku 1963 pracoval znovu ako učiteľ v Pukanci, kde pôsobil až do roku 1990, kedy odišiel do dôchodku, no ostal tam žiť i naďalej. Zomrel ako 86-ročný.

 

Dielo: Letokruh srdca,  Kde pijú dúhy, Pustý dvor, Miesto pre dvoch, Leto s pehavou pannou, Zbohom, Cyrano, Obkľúčenie, Hlinené husle, Konečne bude mier, Nákaza, Stopárka, Cesty, Od Tekova vietor veje, Krv nie je voda, Krásne poškodená slečna, Sneh a havrany, Kým slnko nezapadne, Most na tú stranu, Pustý dvor, Sedemdesiatsedem povestí spod Slovenskej brány, Zázrak na konci sveta...

 

 

z tvorby autora:

Nech láska súdi nás

Nech oráč orie zem a uhliar uhlie páli
a o slobode nech v lese spieva vtáča,
nech nie otroci, páni ani králi,
nech ženy krásne sú a nech sa páčia,
nech bujnie réva a jej sladké prsia
napoja každého, koho nosí zem,
nech pre každého na zemi dažde pršia
a živý chleba má a mŕtvy tuhý sen,
nech do krvi sa meč nezamočí -
na klinci nech ho hrdza ohlodá -
mužovi nech čaria ženské oči
a v lesoch ticho je pohoda:
pokoj vtákom, pokoj čiernym čmeľom,
čo pod zemou strážia sladký med,
pokoj i tým, čo chodia predvečerom
do lesa hľadať lásku kvet,
pokoj domu, kde mladé dievča sníva,
pokoj domu, kde matka hojdá belčov,
pokoj domu, kde mŕtvy odpočíva,
pokoj básnikovi, čo ťahá zvony veršov,
pokoj tomu, kto tajnú lásku skrýva,
nech ona mu je blahom, skorocelom.
Nech láska súdi nás. Je spravodlivá
nad ľudským životom i dielom.

 

 

Jarná

 

Teším sa na jar, keď na oblohe

zjaví sa škovran po zime

a ty sa zjavíš v jarnej róbe

vo svetlomodrom kostýme

 

po fialkách ti budú voňať rúčky

a možno aj po orgováne

a možno započúvaš sa i do kukučky

v belasom školskom ráne

 

v povetrí rozvonia sa rosná vlaha

a srdce ti nahlas rozbúcha

a cítiť budeš, že ten, komu si drahá

sladké slová ti šepká do ucha

 

Aká si pôvabná priateľka moja

aká si nežná svieža po zime

aká si krásna moja drahá

aká si mladá v jarnom kostýme

 

 

Publikán

 

Vieme, Boh nemá rád hriešnikov

a nemá rád ani prekrúcačov pravdy,

čo za lož sa kryjú ako za paraván

on o pokrytcoch má prísny súd

vo svojom božskom motte

o cynikoch, čo ľudským ranám

vysmievajú sa na vrchu lebiek

na Golgote

 

a ja som teraz, moja sestrica

ten bosý prostý publikán,

čo v odľahlom kúte modlí sa,

že hriešny je a sám

 

stojí tam pokorne

ako tvoj žiačik v kúte

stojí tam a do pŕs  sa bije

panebože, buď ku mne milostivý,

buď v mene lásky a poézie

veď v tomto svete len ona koná divy

 

sním zo mňa, Bože, všetok mam a klam,

keď smutný som, smutný som a sám,

dopraj mi jej svetla, kým slnko nezapadne,

dožič mi ešte z jej májovej belasosti

a z hrkálok hrdličkinho smiechu

dožič mi ešte pohľad do večnosti

na zmierenie a na útechu

 

 

Majster z Káne

 

Láska pretrvá aj na onom svete

vraví ten, čo nikdy neklame

láska je niečo veľké večné sväté

tak vraví Majster vo veľchráme

 

a každý básnik z nej podiel dostane

kto božstvu lásky slúžil úprimne

a Majstrovi slúžil oddane

a zveľadil hrivnu po hrivne

z dedičstva božskej poézie

ten bránou neba prejde popri mne

hovorí Majster z Káne

 

a vy, čo ste z môjho vína pili,

čo čistú lásku ste zvelebili

a vo veršoch ju rozhojnili

a nerozmenili ju v drobné

vám lásku - peniaz Božej dane

rozhojní Gosudar, čo z vďačnej dlane

odpláca stonásobne

 

 

Vianočná

 

Toho tichého svätvečera

po bielej poľnej zasneženej ceste

už budem kráčať celkom sám

nebude so mnou otec, matka, brat,

ba ani drahá žena

s kým teda budem spomínať

a kľakať na kolená?

 

Možno však tak ako voľakedy

snehová vločka útešne dotkne sa ma

tak snežne nežne ako krídlo anjela

a doma zo spevníka s kalichom

v tom snežnom tichu pretichom

si čas radosti veselosti

matička moja zaspieva

 

a v kostolíku na skalnom úbočí

v tom kostolíku v bielej Hurši

s blízkymi ja budem vďačne spievať

zatiaľ čo v oknách a v mojej duši

sa clivo bude zvečerievať

 

a po tom speve znova budem kráčať

cez mĺkve pole s tebou - matka, otec, brat

k dávnemu domovu bude viesť naša cesta

a v tvojich očiach, moja dobrá mať,

Ježiško sa bude usmievať,

Ježiško z môjho detstva

 

 

VIANOCE  2002

 

Prostovlasý po moste kráčal som

v snehovej búrnej kúrňave,

zatiaľ čo svätec v tom čase psom

mal iba svätožiaru na hlave –

 

jediný svedok v tej chvíli planej,

kamenný svedok z Nepomuku,

videl ma kráčať k plavej panej

s túžbou bozkať jej bielu ruku

 

Z hôr akoby vyzváňali zvony

pokoj a šťastie teplo jasličiek

a vo fujaku mi sťa hrkálky koní

znie plavej panej hrdličkový smiech

 

a sneh len padá, víchri sa a kudlí,

roj anjelov v ňom chvíľou zdá sa mi,

pastieri z detstva spia pri svojom kŕdli,

Mária v bielom bdie nad jasliami

 

a traja králi sa brodia snežnou diaľkou

ku maštaľke a k lôžku zo slamy

a oči panej žiaria nad maštaľkou

medzi belasými hviezdami

 

Andrej Chudoba: Letokruh srdca

 

 

Nepohŕdajte láskou, ak je čistá,

láska, to nie je karta hracia.

Neklamte sa: jeseň striebristá

dary leta nikdy nevracia.

 

Nepohŕdajte láskou ľahkovážne,

kruto sa pomstí srdca ľahostaj.

Neklamte sa: keď jeseň lístie zažne,

už neskoro je hľadať máj.

 

Nepohŕdajte láskou ako šatom,

čo možno meniť podľa chuti.

Neklamte sa: jeseň platí zlatom,

lež nevzkriesi kvet zašliapnutý.

 

Nepohŕdajte láskou. Netrýznite.

Čo žiada život, dajte životu.

Veď bez lásky, čo by bolo žitie?

Bez lásky strašne žiť by bolo tu.