Juraj Cintula

z tvorby autora:

V snách

V snách. Iba v snách bol som slobodný.

Iba v snách rečnil som davu.

V snách nebál som sa povedať všetko,

ale úplne všetko, čo si myslím.

V snách hľadala ma polícia.

V snách snoval som vzbury.

V snách pikle som kul, bunky zbíjal.

V snách zapaľoval som pochodne.

Iba v snách. Po papuli päsťou pánov som bil.

V snách. Počul som rev mojich zbojníkov.

V snách. Miloval som divo cudzie ženy.

V snách. Vypíjal som chladné víno.

Až do dna sudov.

Iba v snách ruky ma boleli od okov.

V snách bili ma vzdorovitého.

V snách. Súdili ma ľudia,

že povodne a búrky hnevu pánov privolávam.

Že žijem inak, ako ostatní.

V snách. Fasoval som sedem rokov basy.

I doživotie.

V snách. Vešali ma. Stínali mi hlavu.

Lámali na kolese.

A predsa nikdy nezlomili.

V snách. Ako rebel, zbojník

prehrával som stokrát. I víťazil.

A v skutočnosti... V skutočnosti

som celkom obyčajne trpel.

Tak, ako tisíce iných.

Svätá povinnosť

Ja viem.

Všetko tu už raz bolo.

Mení sa obsadenie,

i v plote koly.

No nedá mi, nedá nepovedať,

že pravda stále bolí...

Dusí. V hrdle dusí,

jak nádor rakoviny.

Mení sa človek,

no v tomto nie je iný.

A mnohým sa čosi hnusí

a neveria...

No pravda, sa dáviť musí.

Neplačem

Už neplačem nad životom,

už neplačem nad krivdou,

už neplačem nad okovami.

Už naplačem nad mŕtvymi,

už neplačem nikde a nad ničím.

Lebo som vyrástol na chlapa,

ktorý vracia úder.

Za seba. I za iných.

Už neplačem.

A že som to dokázal,

teraz ticho plačem.

Pýtal som sa

Pýtal som sa diaľky na čas, mlčala.

Pýtal som sa stromov na lásku, zašumeli.

Pýtal som sa zemi na človeka.

V obavách sa chvela.

Pýtal som sa rieky na život,

všetko zmeniť chcela.

po tme som sa pýtal,

rachotili nočné vlaky.

Aký je človek?! Zlý?!

Až taký?