Jozef Kottra st.

Jozef Kottra, st. sa narodil 19. marca 1953 v Leviciach. Ako absolvent Strednej priemyselnej školy strojníckej vo Zvolene, začal pracovať v SES Tlmače (1972). Popri zamestnaní vyštudoval Strojnícku fakultu VŠST Liberec s konzultačným strediskom v Nitre (1979). V roku 1983 sa oženil a má tri dospelé deti. Do roku 2013 pracoval ako projektant v SES a.s. Tlmače, kedy odišiel do dôchodku.

Písaniu sa venoval už počas stredoškolských štúdií a v prvých rokoch zamestnania. Najprv to boli články a príspevky do regionálnych novín a týždenníkov zo športových a kultúrnych podujatí, neskôr i reportáže z ciest. V roku 1999 formou denníka opísal prvé pešie putovanie so svojím synom z Levíc do Levoče. Postupne pribúdali Zápisky z Ríma, Pako a jeho bratia, ako aj poviedky, cestopisné a pútnické reportáže. Zúčastnil sa viacerých celoslovenských literárnych súťaží a získal nejedno ocenenie. Patrí medzi zakladajúcich členov Literárneho klubu Dúha.

Prvou knihou, ktorá autorovi vyšla bolo Putovanie na začiatku 21. storočia, HKPS Trnava 2007. Vo vydavateľstve SB PRESS Tlmače mu v roku 2010 vyšla próza Prečo chlapi plačú a v  roku 2015 kniha Medžugorie ma uzdravilo.

Autor žije a tvorí v rodných Leviciach.

z tvorby autora:

Návrat

Pod Kráľovou hoľou

Prekročiac zvážnicu, chodník sa strmo driape dohora. Ako len veselo tadeto naši – Veronika, Radko i Čičo vo štvrtok schádzali, keď mali obuté ľahké sandále a pripravovali vystúpenie pre Riša. Až sa veveričky na nich bavili a nám starším slzy od smiechu tiekli. Aj mne je teraz radostne, nežalujem sa strmému úbočiu, len ohlásim svojho patróna – svätého Jozefa, aby ma z chodníka odbočiť nepustil. Takto sa poľahky dostanem hore ku smerovníku a pod spadnuté, vyťažené úbočie, kde sa moji spolupútnici vtedy prezliekali. A potom je už cesta zarúbaná. - Nie tak zarúbaná, ako je zaťatá. Už je moja milá, už je moje milá, už je moja milá u Turka zajatá... skúšam sólovo a možno by aj šlo, zaspievať si. Spadnuté jedince stromov nútia človeka kľučkovať. Desať krát musíš popreliezať vyvrátené stromy, dvanásťkrát ich obchádzať. A to všetko pozorne, aby si sa neodklonil od smeru chodníka a nezablúdil. Sprievodcu mi robili orešnice perlové. Preletovali z jedného suchára na druhý a vysmievali sa môjmu zapletenému chodníku. Nevyčítal som im, bol som rád, že boli aspoň oni so mnou. Po oblohe za začali hrčkať menšie i väčšie baránky a z času na čas, niektorý aj zaclonil slnku. Najmä vtedy, keď na mňa jasne kukalo. Tešila ma táto hra obláčikov a vedel som, že i v tomto odľahlom lesíku nie som sám...

Cestička sa v hornej časti, tam kde končí pásmo lesa, dotýka bystrej vodičky Hnilca. Spod ovisnutých konárov v tieni smrekovca som tam vyrušil zaspatého jariabka, ktorý vyplašene strepotal krídelcami. Pozvoľne som vykročil ďalej na lúčiny, pozoroval krištáľovo čistú bystrinu a túžobne hľadel do jazierok, v ktorých by som sa ihneď vykúpal. Pod nohy za mi rozkotúľali balvany Martalúzky. Musím sa dostať až k ich vrcholu. Umne kľučkujem po hlavách veľkých oblých skál, štverám sa po mohutných šikmých kvádroch, preskakujem štrbiny medzi nimi a zhováram sa so speneným Hnilcom. Nevysmievam sa mu, len mu tak navrhujem, čo keby to aj on raz takto skúsil – opačne poputovať. Nielen veselo sa zošmyknúť zo skaly na skalu, tam niekde v jazierku sa vykúpať a opäť vyraziť na ďalšiu šmýkaľku a z nej sa spustiť nadol. Radostne  sa prevaľuje zo skaly na skalu a stále padá nadol. Veď je ešte mladý, len tu, niečo pár krokov vyššie ho porodila Kráľova hoľa a on ju teraz za to hladká, kučerami spenených bubliniek zdobí. Podobne, ako aj ďalší jeho bratia. Neďaleko, kúsok na západ brat Čierny Váh a z opačnej strany od Muránskej planiny zase brat Hron. Všetko deti Kráľovej holi, ktorá ich cez úskalia a strminy hôr posiela do žírnych polí našej domoviny, nášho rodného Slovenska. Bohu vďaka a chvála za tieto dary, toto Jeho dielo, ktorým nás obdaril, potešil. Hory tak mohutné a tak krásne pre taký drobný spevavý národ, ako je naše drahé Slovensko.

Pri poslednom dotyku s bystrinou sa v nej ovlažím. Ponorím tvár do iskriacej vody, pobozkám prameň hneď za horúca, vyperiem šatku z hlavy. - Zbohom sa tu maj a poteš všetkých, s ktorými sa stretneš!, tíško mu šepcem na rozlúčku.  Skaly ma opustili a ja som vystúpil ku kosodrevine. Martalúzka a šípky, čo označujú smer môjho putovania. Je 10:40, limit predpísaných presunov dodržiavam presne. Teraz ma čaká vrchol Kráľovej hole, ktorý je vraj časovo na hodinu pätnásť. Tento údaj sa mi nevidí, lebo temeno kopca je čo by si ho rukou pohladil. Odfotím ešte prskavky odkvitnutého ponikleca jarného. Hovorím tak preto, lebo sa podobá na guľovitú púpavu s jej semienkami v tvare prskavky, ktoré za vetra letia ako padáčiky. Aj tieto sú tak krásne, vlastne o kúsok krajšie. Akési natupírované.

Z pripravovanej knihy:

 „Putovanie posilňuje telo aj ducha“, 2015 Jozef Kottra st.