Ing.Jaroslav Burjaniv

Narodil sa 6.12.1943 vo Zvolene. Detstvo prežil v Novej Bani, kde ukončil aj základnú školu. Strednú priemyselnú školu strojnícku ukončil v roku 1962 vo Zvolene. Po troch rokoch na Strojníckej fakulte v Bratislave prestúpil na SF do Liberca, kde ukončil štúdium ako strojný inžinier so špecializáciou konštrukcia výrobných strojov a zariadení so zameraním na sklo a keramiku. Po skončení štúdia najprv nastúpil v Slovenských závodoch technického skla v Novej Bani (neskôr Izomat). Neskôr prešiel viacerými zamestnaniami v Preciose, SES Tlmače, Slovenskom rozhlase, denníku Hlas ľudu. Pracoval na veľkých stavbách v Indii, Egypte, na výstavbe Slovnaftu, automobilky PSA v Trnave. Ako expert pre racionalizáciu spotreby energií a materiálov a využívaní odpadov pracoval pre pobočky OSN –UNIDO a UNEP na viacerých projektoch na Slovensku, v Petrohrade, Uzbekistane. V priebehu praxe ukončil postgraduálne štúdium logistiky na ČVUT v Prahe a žurnalistiky na FF UK v Bratislave.

Začínal písaním odborných článkov, neskôr začal písať reportáže, fejtóny a v roku 1981 v kategórii dopisovateľov vyhral Krajskú novinársku súťaž s fejtónom Červená Karkuľka. Jeho fejtóny uverejňovali popri Pohroní aj Slovenský rozhlas a denník Hlas ľudu.

V rokoch 1983-86 a potom aj v roku 2001 pracoval v Indii. Svoje zážitky z Indie spracoval do knihy India – Dva roky v krajine maharadžov a potom doplnenú verziu vydal ako e-book Farebná India, ktorá je doplnená aj videoklipmi.

V súčasnosti na dôchodku sa venuje cestovaniu, turistike, fotografovaniu a rodine, najmä dvom vnukom. Okrem fotoaparátov obľubuje aj gitaru a trampské pesničky. Spolupracuje s regionálnymi novinami. 

z tvorby autora:

                          PRVÝ DEŇ PRÁZDNIN U STAREJ MAMY

Bolo ešte včasné ráno. Pootvoreným oknom bolo počuť šum blízkeho potoka a z diaľky sa občas ozvalo kikiríkanie kohútov. Vonku sa pomaly rozvidnievalo. Mária sa najprv trochu zahniezdila v posteli a potom bolo počuť, ako šeptom odrieka rannú modlitbu. Mala svoj rokmi vycvičený vnútorný budík, ktorý ju presne v určený čas zobudil. Lôžko v manželskej posteli vedľa nej bolo prázdne. Starý otec už v pondelok odišiel aj s ostatnými chlapmi z dediny na Lazy kosiť horské lúky. Chlapi tam prespávali celý týždeň v senníkoch. Ženy prichádzali za nimi každý deň, priniesli teplé jedlo a popri tom obracali nakosenú trávu a vysušené seno pomáhali naskladať do petrencov.

Mária vstala z postele a opatrne prešla okolo kanapy, kde ešte odfukoval vnuk Jurko, ktorý len včera prišiel na prázdniny.

-Nech si ešte trochu pospí – pomyslela si. Ďalej prešla okolo postele, kde spala švagriná Anna. Tá žila s nimi v spoločnej domácnosti odvtedy, čo sa jej manžel nevrátil z I. svetovej vojny. Jej brat ju prichýlil k sebe. Mária ju zľahka chytila za plece, aby sa prebrala. Obe potom potichu vošli do kuchyne. Mária si nabrala vodu z vedra do lavóra a poumývala sa, utrela sa do hrubého doma tkaného uteráka. Vodu vyliala na dvor. Po nej to isté urobila aj švagriná. Potom sa obe ponáhľali do maštale, kde bolo treba podojiť štyri kravky. Ešte predtým  dali kravám trochu sena, aby boli pri dojení pokojné. Po chvíli do maštale prišla aj druhá švagriná Verona, ktorá bývala v spoločnom dvore a jej patrila aj polovica maštale. Bola to tiež vdova, ale žila spolu s dospelou slobodnou dcérou. Verona však mala len jednu kravičku. Ženy si podstrčili stolce k vemenu kráv, umyli ich a pustili sa do dojenia. Nadojené mlieko nalievali do väčšej červenej kanvy. Keď Mária so švagrinou podojili kravy,  vrátili sa do kuchyne. Nadojené mlieko precedili cez sito. Mária časť odliala pre vlastnú potrebu a časť naliala do kanvy, ktorá bola určená na kontingent. Anna medzitým postavila variť rannú polievku – zapraženú mrvenicu. Pre vnuka dala Mária variť mliečnu mrvenicu, ktorú aj osladila a vnuk ju mal veľmi rád. Keď bolo navarené, Mária zobudila vnuka. Dozrela na neho,. aby sa dobre poumýval a potom dostal jeho obľúbenú mliečnu polievku do plechovej mištičky s pestrými obrázkami. Obe ženy sa tiež najedli zapraženej mrvenice.

-      

Jurko, dnes pôjdeme spolu na Lazy, ale najprv  odnes túto kanvičku do výkupu.

Jurko už vedel kam. Bolo to v strede dediny  a stará mama tam Jurka predstavila, aby vedeli, že keď tam príde s mliekom, aby vedeli, od koho je.  Jurko vzal kanvicu a ponáhľal sa dole dedinou. Po ceste už stretol dedinského pastiera, cigáňa Karola. Ten plieskal dlhým bičom a trúbil na trúbku. Boli to rany ako z kanóna.  Jurkovi sa ten bič tak páčil, že starého otca prosil, aby mu taký urobil.  Jurko sa ešte párkrát obzrel za pastierom a pozoroval, ako plieskal tým dlhým bičom s krátkym poriskom.. Ľudia z domov vyháňali kravy a pastier ich postupne hnal na pasienky za dedinou. Kravy na pašu vyhnali aj Mária so švagrinou Veronou. Jurko pomaly prišiel do malého domčeka vo dvore miestneho národného výboru, kde už pár žien stálo s kanvicami a čakali na odovzdanie mlieka a iné odchádzali.

-      

Vitaj Jurko. Prišiel si namiesto starkej? – privítala ho jedna zo žien, ktoré preberali mlieko. Jurko len pozdravil a prikývol. Žena premiešala mlieko a odobrala vzorku na meranie obsahu tuku. Bolo to dôležité, lebo podľa obsahu tuku potom dostávali zaplatené za odovzdané mlieko.

Jurko sa pomaly pobral domov. To už takmer spolu sním išiel aj obecný bubeník. Zastavil na určených miestach a zabubnoval. Ľudia vychádzali s domov na ulicu.

-      

Dáva sa na známosť.... – spustil bubeník mocným hlasom, aby ho bolo čo najďalej počuť a potom oznámil, čo práve chceli z úradu oznámiť občanom. Oznam potom ešte raz zopakoval a prešiel na ďalšie miesto, kde to zase všetko zopakoval. Robil to takto skoro ráno, skôr než ľudia odišli na polia  a potom podvečer, keď už boli doma.

V dedine ešte nemali rozhlas, ale už prišli montéri, ktorí začali stavať stĺpy. Rozhlas by o pár týždňov mal nahradiť bubeníka.

Keď sa Jurko vrátil, museli ešte trochu počkať, lebo tetka Anča dopekala buchty. Tie mu chutili najmä keď boli ešte teplé. Nejaké ešte stará mama Mária nabalila do batohu ku  kyslej fazuľovej polievke, ktorá bola hlavným obedovým jedlom. Pribalila ešte kúsok slaniny, klobásky, chlieb, do malej ťapky trochu pálenky a plechové misky a lyžice. Nejaká polievka ostala ešte doma v hrnci. Bolo zvykom, že keď mal niekto hlad, jednoducho si šiel do komory, nabral si z hrnca polievky a k tomu si odkrojil kus dobrého domáceho chleba.

Starká vzala na chrbát batoh s jedlom a na plece hrable. Jedny menšie podala aj Jurkovi. Jurko si vzal aj chlebník, ktorí mu nedávno kúpil starý otec. Do neho si nabalil pár buchiet. So starou mamou sa potom vydali von z dediny, smerom k hore. Na Lazy je to asi päť kilometrov. Po polhodine prišli pod horu, kde lesní robotníci zvážali drevo. Horár, ktorý býval neďaleko Jurkových starých rodičov, im zakýval. Potom obaja vošli do lesa. Chvíľu išli po horskej ceste. Ďalej v lese odbočili na chodník, po ktorom sa šlo lepšie ako po kamenistej ceste. Stará mama cestou ukazovala vnukovi hríby. No väčšinou to boli len hrabáky a nejaké divé hríby. Asi v polovici cesty zišli zase na cestu. Tu bol prameň a veľký drevený žľab ba napájanie koní.  Z menšieho dreveného žľabu sa napili aj Mária s vnukom.  Po malom oddychu zase vyšli na chodník. Išlo sa po ňom oveľa pohodlnejšie, ako po ceste. Slnko stúpalo po oblohe, ale v tieni stromov sa šlo stále dobre.  Mária si počas cesty zaspomínala na syna, ktorého fašisti počas povstania odvliekli do Nemecka a ktorý sa po vojne vrátil zúbožený domov a krátko nato umrel. On mal byť nástupcom a hospodárom na ich gazdovstve. Možno, keby žil, už by nemusela absolvovať túto cestu. Okrem toho počas vojny prišli aj o kone i dom. Ten, v ktorom teraz bývali, len nedávno dostavali na pôvodnom mieste s pomocou štátu a ľudí z dediny. Mária prežila ťažké roky. Koniec vojny jej zasadil ťažké rany. Odvlečenie syna do zajatia a potom jeho smrť, rekvirácia koní a nakoniec to najhoršie, keď ich fašisti vypálili. To zanechalo svoje stopy. Vnuk bol tak trochu aj náhradou za strateného syna. Ťažko sa jej šlo do kopca po horskom chodníku. Konečne sa stromy rozostúpili a pred nimi boli horské lúky,  zelené, zaliate slnkom.

-      

Naša lúka je až dole – hovorí stará mama. Dali sa poľnou cestou, ktorá viedla prostriedkom horských lúk. Prešli okolo niekoľkých senníkov.

Ticho občas prerušil zvuk osličky, ako sa kĺzala po kose. Inde zase kosec  klepotal kladivkom po nákove s kosou. Mária s vnukom prišli skoro na koniec dlhej lúky, kde sa už jej muž Pavel otáčal s kosou. Chvíľu zastal, utrel si pot na čele a vtedy zbadal Máriu aj s vnukom. Zakýval im, položil kosu a pobral sa pod starý košatý dub. Tam bol odpílený hrubý kmeň, na ktorý si mohli sadnúť. Bol už obed a tak Mária vybalila , čo priniesla v batohu. Po tej ceste už vyhladli aj oni a tak si všetci spoločne naložili do misiek kyslej fazuľovej polievky s chlebom. Starý otec potom ukázal na pokosenú trávu:

-      

Vyberte z nej najprv hríby.-

Jurko so starou mamou vyberali z pokosenej trávy krásne veľké dubáky. Starý otec hríby pokosil spoločne s trávou. Bolo ich za pol koša. Potom Mária ukázala vnukovi, ako treba pokosenú trávu vyhrabať z tieňa stromov a potom ju rozhrabať na slnku, aby lepšie preschla. Starý otec drevenými vidlami poskladal seno, ktoré už preschlo z predošlého dňa. Dal ho na kôpku. Slnko začalo poriadne pripekať a tak sa na chvíľu všetci utiahli do tieňa košatého duba. Jurko ešte vbehol do lesa a aj tam našiel pár dubákov. Starý otec potom vzal vnuka, že mu ukáže neďaleký prameň. Vzali si so cenou hlinený demižón a plechový hrnček.  Chodníkom vošli hneď na kraji hory, kde bola drevenou guľatinou ohradená studnička. Voda vyvierala a na dne vírila piesok. Vyzeralo to, akoby sa varila. Plechovým pollitrovým hrnčekom ponalievali vodu do demižónu.

Poobede Mária s vnukom ešte trochu pomohli poprehadzovať schnúcu trávu. Slnko sa prehuplo nad horu a bolo sa treba pobrať domov. Starému otcovi nechali slaninku, klobásu aj ťapku s pálenkou. Starý otec sa ešte chvíľu pomotal na lúke a potom sa pobral k senníku, kde sa poschádzali chlapi z okolitých lúk. Mária s vnukom sa pobrali domov. Ich batožina sa však nezmenšila – domov niesli nádielku dubákov.

-      

Bude na sušenie a aj na smaženie. Zajtra prinesieme starému otcovi praženicu s dubákmi – povedala stará mama.

Mária s vnukom sa pustili zase po chodníku dole do dediny. Opäť sa zastavili pri napájadle, chvíľu si aj oddýchli a napili sa vody. Keď vyšli z lesa, rozchádzali sa domov aj lesní robotníci.  Domov prišli tesne predtým, ako pastier doviedol kravy z paše. Kravy sa oddeľovali od stáda a postupne vchádzali do svoji dvorov a maštalí.  Každá zaujala svoje miesto. Jurko pomohol starej mame uviazať kravy okolo rohov k válovu.

Ženy opäť zopakovali ranný rituál dojenia a Jurko  zase časť nadojeného mlieka odniesol do výkupu. Mária spolu so švagrinou zatiaľ očistili dubáky. Časť z nich nakrájali na baliaci papier. Mária ich vyniesla na povalu. Časť nechala, že ich ráno vysmažia a prinesú aj starému otcovi na Lazy

Na večeru im ešte ostala kyslá fazuľová polievka. Jurko dostal k tomu ešte za šálku teplého mlieka. Potom vybehol za kamarátom u susedov, aby sa podelil s ním o  zážitok z výletu na Lazy. Mária ešte urobila poriadok v maštali a nakŕmila hydinu aj prasa. Pred večerom bolo treba od susedov zo studne doniesť čistú vodu. V Máriinom dome mali síce studňu s pumpou, ale voda nebola dobrá. Pitnú vodu museli brať zo studne u suseda. Mária sa tam vybrala s Jurkom. Nastavila vedro pod drevený žľab. Do studne spustila ťažké kovové vedro. Jurko potom krútil veľkým kolesom až bolo plné vedro hore. Mária sa nahla nad studňu a vyliala plné vedro do dreveného žľabu. Voda stiekla do pripraveného vedra. Plné vedrá boli ešte ťažké pre vnuka a tak ich domov priniesla Mária. Uložila ich na policu v komore.

Po večernom umývaní, kde stará mama dozrela najmä na to, aby si Jurko poriadne poumýval nohy, a po večernej modlitbe, sa všetci uložili do postele. Pootvoreným oknom  bolo počuť šumenie potoka a z postele v druhom kúte izby tetka Anča ešte dlho do noci šepotala svoje modlitby. Skončil sa prvý deň prázdnin u starej mamy..