Mgr.Anna Medzihradská

Mgr. Anna Medzihradská sa narodila 1975 v Leviciach. Po ukončení Gymnázia A. Vrábla v Leviciach študovala na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave odbor klasická filológia, na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity doplnkové pedagogické štúdium. Ďalej absolvovala špecializačné kvalifikačné štúdium anglického jazyka v Metodicko – pedagogickom centre v Bratislave. Bola asistentkou na Katedre klasických jazykov Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity. Ako externý pedagóg pôsobila na Gymnáziu J. Hollého v Trnave, v Ústave jazykovej a odbornej prípravy Univerzity Komenského, v jazykovej škole Pro Americana a na ZŠ s MŠ Žemberovce. Od roku 2006 do 2014 pracovala ako pedagóg a neskôr aj ako výchovný poradca na ZŠ v Pukanci. V roku 2015 pôsobila na Gymnáziu A. Vrábla v Leviciach.

Napísala niekoľko krátkych próz a básní, ktoré doposiaľ ešte samostatne nepublikovala. Článkami spočiatku prispievala do Pukanských novín, v súčasnosti pracuje ako redaktorka v dvojtýždenníku Slovenská brána. Žije v Leviciach, je vydatá a má syna Richarda. Vo voľnom čase sa okrem literárnej tvorby venuje fotografovaniu a cestovaniu.

z tvorby autorky:

Keď odídem...

daj môj popol do presýpacích hodín

budem ti pripomínať márnosť času

keď si nebol pri mne

presypem sa vždy dole

až tam na dno,

aby som sa mohla odraziť

zmiešaj ma s púštnym pieskom

a moja duša bude blúdiť ako nomád

navštevujúc v snoch tých, čo ešte neprestali snívať

vymyslím im krajšie príbehy

aby aspoň ich noci boli plné rozprávok

a vstávali do svetla dňa s úsmevom

ak ma prestaneš milovať, vezmi ten prach do rúk

vylez na najvyšší vrch, keď bude burácať víchor

roztvor dlane a nechaj ma odísť

vrátim sa k matke zemi v dažďových slzách,

čo za tebou vyroním, na jar zo mňa vzíde nový život

vieš, láska sa ťažko ukrýva

Tisícpäťsto

Keď je všetko plné lásky, ľudia sa zastavujú na prahoch domov
Vdychujúc vôňu vzduchu po daždi skúmajú oblohu
Možno sú menej drsní, než vyzerajú
A empatickejší než ty

Daroval si mi pol druha tisíca spomienok
Mnohí milenci dostali na rozlúčku ešte menej
Nedokážem ich vymazať
V presýpacích hodinách mám príliš veľa čierneho piesku

Dúfala som, že medzi knihami a hudbou sa mi vráti pokoj
Ale som osamelejšia než vietor, lebo vaniem iba v tichu
V tom čase, ktorý si ma skrotil
Smútok mi amputoval radosť a táto chýbajúca časť ešte dlho bolí

Cítim sa ako prázdny dom
Zo sebaľútosti sa už nepokúšam žiť
Každý javor ako ozvena opakuje moje meno
A ja budem predstierať, že som mŕtva, lebo tak všetko bolí menej