Monika Jalakšová

Monika Jakašová sa narodila 30 júna 1979, žije v Santovke. Študovala na Obchodnej akadémií v Slovenskej Ľupči - Príboj. Pracovala  v Západoslovenských žiedlach, a.s., Santovka a na Obecnom úrade v Santovke. Písanie ju  chytilo na strednej škole, kde  začala básničkami, ktoré postupne  uverejňovali v školskom časopise. Neskôr sa jej básničky objavili v týždenníku Pohronie. 

Po nejakom čase začala  písať poviedky a výsledkom tohto nového snaženia je  prvotina zbierka poviedok Na ceste za pralinkami, ktorá vyšla v roku 2015 vo Vydavateľstve SB PRESS.  Tento rok ju oslovili z časopisu Inak obdarení, a tak pre nich píše každý mesiac článok. Ako hovorí autorka - každá nová príležitosť niečo vytvoriť písaním slovom, je pre ňu obohatením. 

z tvorby autorky:

Niekto

Niekto hľadá slobodu v korunách stromov
a nakoniec aj tak príde jedného dňa domov.
Niekto svoju dušu tíši silným hukotom motora,
no aj tak ho v noci navštívi slečna nočná potvora.

Každý z nás uteká tou svojou cestou niekam,
odoláva silným prúdom a nespútaným riekam.
Učíme sa plávať proti smútku, ktorý v nás zaklope.
Bojujeme v srdci, proti vlastnej blížiacej sa potope.

Všetko sa mení

Ten istý deň, len iná vôňa kávy.

Som tá istá žena, len dušu iné dlávi.

Tí istí priatelia, len iné zvláštne vzťahy.

Tým istým vlakom, len iné dráhy.

Prečo mám pocit, že už je tu znova ráno?

Ľudia majú stále viac a viac naponáhlo.

Prečo mám pocit, že sa všetko mení?

Už ani jablone nekvitnú,  ako vlani.

Tie isté vlasy, len farba podľa nálady.

Tie isté oči, len hľadia na iné hm... poklady.

Tie isté ruky si dávam v zime do vačku.

Na plese rovnaké šaty,  viac sťahujem šnurovačku.

Prečo mám pocit, že už je tu znova ráno?

Ľudia majú stále viac a viac na ponáhlo.

Prečo mám pocit, že sa všetko mení?

Už ani jablone nekvitnú  ako vlani.

Ten istý priateľ, len iné sny.

Ten istý vzťah, len krajšie dni.

Tie isté hodiny, len čas akosi beží.

Tá istá jar, ale na kvety nám sneží.

Prečo mám pocit, že už je tu znova ráno?

Ľudia majú stále viac a viac na ponáhlo.

Prečo mám pocit, že sa všetko mení?

Už ani jablone nekvitnú  ako vlani.

Nekamarát smútok

Áno, stretli sme sa včera,  ba tuším aj dnes.

Hovoríš tomu tajuplne, vraj smútočný ples.

So mnou si veru kráľovský valčík nezatancuješ,

ani si so mnou šampusom slávnostne neštrngneš.

Zajtra dúfam, že ti zabehnem, keď ma budeš jesť

a ešte roky ako hrb na chrbte budeš si ma niesť.

Skús sa mi do slov a života nenápadne pliesť,

a ja ťa šťastene pošlem smerom do nebies.

Chcem

Ráno chcem otvoriť oblok na našom domčeku,

zakývať susedke, aj zobúdzajúcemu sa slnku.

Chcem sa len tak pritúliť k spiacemu mužovi

a zlým snom dať dolu tie ťažobné nočné okovy.

Chcem si v záhrade do jablka zahryznúť,

čas a kroky nechať len tak niekam plynúť.

Chcem si pomlieť čerstvú kávu v mlynčeku

a dávať lásku mne najbližšiemu človeku.