Gabriela Frečková

 

Gabriela Frečková – Tóthová sa narodila v učiteľskej rodine  22. novembra 1940 v Leviciach. Už v útlom detstve  si  spolu s o rok mladším bratom našla cestu k rozprávkovým knižkám s ilustráciami.  Záľuba kresliť ovplyvnila jej život a sprevádza ju doteraz.

Vyučila sa za aranžérku výkladovej tvorby. Po pätnástich rokoch  aranžovania, pracovala v mestskom i okresnom Osvetovom stredisku v Leviciach ako výtvarníčka.

Jej básnické začiatky sú  od rok 2004 späté s okresným týždenníkom Pohronie, Prima noviny a dvojtýždenníkom Slovenská  brána. Od rok 2013 je členkou literárneho klubu Dúha v Leviciach.

Jej oporou je rodina. Je vydatá, má troch synov, štyri vnučky. Od roku 1995 je na dôchodku.

 

 

z tvorby autorky:

 

Postoj človek!

 

Postoj človek, nenáhli sa,

zhon života nešetrí Ťa!

Postoj chvíľa, ukáž cestu,

zaveď ducha bližšie k svetlu.

Postoj človek, nenáhli sa,

Zhon života pohltí Ťa!

Nebuď slepý,

ani hluchý,

nestrať toho,

kto Ťa ľúbí.

Nehovor už tak často,

„Nemám čas!“!

Tá chvíľa  krásna

nevráti sa zas.

Krídlami omylov

odletí v rozpakoch

a stratí  sa bez nehy

niekde v oblakoch.

Cít  srdca aj

s múdrosťou sa radí,

čas pokoja a lásky

zadelí.

Chvíle pokoja

myseľ  zotavia,

domovom krásy

nás povodia.

Pekný sen

Prebudil ma pekný sen,

do srdca ho uzavriem.

Bez strachu som svet obletela,

Kde radosť slzy zotierala.

Rôznorodé národnosti sveta,

spievali o bratstve vedľa seba.

Dozrel prerod lepšieho sveta,

láskou dýchala každá veta.

Radostným posolstvom

zmenil sa svet,

už v jednote ľudstva

splynula reč.

Spravodlivosť slávu žala,

Láska nad zlom zažiarila...

Úsmevom prebúdzal sa deň,

splní sa tento pekný sen?

Strach

Aj v strachu kráča ľudstvo

v  uliciach sveta...

Kedy zavládne na zemi

pokoj neba?

Násilie vo svete straší,

človek človeka sa bojí?

Nečakane  peklo  sa zjaví?

V čiernom žiali vädnú kvety,

v čiernom žiali hasnú hviezdy.

Úsmev slnka v mračnách stráca radosť,

život v strachu rodí biedu, starosť.

Chorobám čelíme deň – čo deň,

prírodné živly zmetú ľudský sen.

Keď ľudský faktor zlyhá,

nehodami sa stretá.

I nenávisť  sa rodí,

človek, človeka sa bojí?

Syn, dcéra životom žiarili,

o chvíľu násiliu podľahli.

Bolesť slzami polieva,

duša v bolesti umiera.

Pred tretím tisícročím  sa skláňame,

na jednej planéte sa prebúdzame,

z lásky k životu, v mieri šancu dajme!

Dokonalosť

Ľahšie  sa na svete žije,

keď um prácu pochvaľuje.

Veľa vedieť – bystrosť umu,

nikdy nie je to na škodu.  

Dobrá práca

srdcom  je pohladená,

do rúk umu,

s požehnaním  je daná.

Práca, láska – blízke duše,

chodia spolu  - ruka v ruke.

Preto obdiv sveta nemá konca,

radosť rozdáva úrodná tvorba.

I keď krása, láska nás oslepuje,

a veda do zázrakov postupuje,

dokonalosť  nie je pýchou sveta,

choroby  a slzy potrápia Ťa.

Netráp sa preto, ak niečo nevieš!

Potešenie nájdeš v tom, čo už vieš.

Láska – úsmev je balzam pre život,

v dobrote srdca je dokonalosť.