O nás Ľubica Bosáková
Ľubica Bosáková sa narodila 18. októbra 1999 v Bratislave. Býva v Pukanci, kde navštevovala aj základnú školu. Momentálne študuje na Obchodnej akadémii v Leviciach, a keďže ju baví štúdium cudzích jazykov, svoje jazykové zručnosti si dopĺňa a rozvíja v Jazykovej škole Prima. Venovala sa aj práci s deťmi a zúčastnila sa na realizácii spoločenských aktivít pre ne. Okrem cudzích jazykov sa venuje aj literárnej tvorbe a vo voľnom čase rada cestuje.
z tvorby autora:
Mojej matke
(Vyznanie)
Niekoľko mesiacov čakania,
kým konečne uvidí svet.
Trpezlivo sa stará, to veľká obeta
a z púčika sa pomaly stáva kvet.
Z púčika krásneho, nežného sťa hodváb,
by rado vykúzliť majestát a pôvab.
On vie, že matka vždy bude pri ňom stáť,
pokým sa len večne bude dať.
Tá zo všetkých najkrajšia dáma,
pohlcuje zlosť a nenávisť sveta.
Ten obrovský kontrast až do neba vlieta.
Preto mami, kým slniečko tu na nás žiari,
chcem povedať Ti tie najkrajšie slová:
ĽÚBIM ŤA a navždy budem,
čo nemožno vtesnať do žiadneho papiera.
Vždy si tu pre mňa, lásku vôkol rozdávaš,
a pritom viem, že mnoho času vždy nemávaš.
Vďaka Ti za všetko, čo pre mňa robíš,
aj keď je niekedy so mnou veľký kríž.
No viem, že také iba jedno stvorenie na svete,
to práve Ty, niet žiadnej väčšej osobnosti.
Pre mňa to vôňa, čarokrásny spev,
čo rozlieha sa po krajine pustej, nemilej.
Ty si ten poklad, čo sa tak trblieta,
to slnko, čo svetlom obdarúva Zem.
Ty si voda, ktorú vždy pijem,
voda, čo nenechá vyschnúť slnka žarkú
Ty si tá dúha plná farieb,
čo po búrke vždy prichádza.
Keď búrka prehrmí,
Ty si tá jediná,
čo svojou farebnosťou oblohu ozdobí.
Preto Ti za všetko veľmi ďakujem
a tak ako si Ty pri mne, aj ja pri Tebe stáť chcem.
Nech nikdy nie si sama,
nech zelená sa vždy tráva,
nech Tvoj úsmev večne žiari,
nech slzy len od šťastia Ti tečú po tvári.
Vedz, že nikdy nie si sama,
veď som tu JA,
púčik, o ktorý si sa s láskou pred rokmi starala.
Duša uväznená v putách
Vonku dnes stále prší
a mne slzy padajú z očí.
Tieň bezmocnosti odhalil moje vnútro.
Prečo musím za to doplatiť tak kruto?
Stále prenasledovaným byť
môže človeka zvnútra zabiť.
Vonku dnes stále prší
a mne sa tu vôbec nechce byť.
Tak ako rosa posiala čerstvú trávu,
tak som ja uväznená v útrobách obklopenia.
Prečo musím padnúť do tej istej jamy?
Pýtam sa mnohokrát otvorenými očami.
A stále, zas a znova,
opakuje sa ako prvý mráz roka.
Zamŕza všetko, na ničom nezáleží,
zamrznú aj prvé rozkvitnuté kvety.
Čakám, dúfam, verím,
môj kvet snáď rozkvitne niekedy.
Nebude väzniť čerstvú vôňu v sebe,
nebudem to musieť už viac držať v tele.
Ako to urobiť? Nemožno držať v sebe strach.
Vykopnúť loptu niekam ďaleko do sveta.
A pritom na nič sa neviazať
a byť VOĽNÁÁÁ...
Nezávislá byť,
s nikým sa nedržať za ruky.
Bo nastane hrozná potopa
a razom sa ocitnem na dne mora.
Rýchlo vyplávať na hladinu,
stojí ma to nejednu hodinu.
Stojí ma to námahu, nie je to jednoduché,
preto píšem túto báseň tak pochmúrne.
Možno zajtra,
keď zobudím sa do nového rána,
všetko bude iné.
A ja budem tráviť spoločné chvíle
so svetlom, ktoré možno raz príde.
Boj za národ slovenský
Tam, kde Tatra z hustej hmly oblakov týči sa,
tam, kde Váh divoko rozháňa svoje vlny,
kde v jarnej rose čerstvej trávy kúpu sa čarokrásne kvety,
tam blízko, či v diaľke, zem naša rodná leží.
To Slovenskom nazvali ju praotcove deti.
Hľa, junák tam stojí, do zbroje chystá sa,
za svoju domovinu bojovať dokonca.
Nebije sa mečom, nikdy nezabil by,
lež slová rozumné i um mu slúži.
Rozum sedliaka mu postačí.
Zdravý rozum sedliacky nie je žiadna veda,
no tým veľkým pánom to hore nedá.
Dobívajú, nedajú sa, stále útočia,
proti nášmu národu môžu stáročia.
V jednote je sila, opora a svornosť,
vždy sa naši riadia podľa hesla svojho.
Základy sú pevné,
nikdy nepoddajú sa,
nezrúti ich fujavica klamstva, ani diablov hlas.
Za jazyk svoj najvzácnejší,
z hĺbky duše bojujú,
nebudú žiť predsa v tieni cudzích národov.
To by radšej umreli,
než tak potupene a bezmocne hrať otrokov.
A pre koho že takéto pamätné činy konajú?
Budúcnosť ich detí lepšia bude, dúfajú.
To z lásky k národu tá veľká obeta,
ten chvályhodný čin si každý zapamätá.
| Poslať otázku Vytlačiť stránku |
Vytvorte si vlastnú webstránku zadarmo s redakčným systémom WebJET Cloud.