PhDr.Jana Jančovičová

rod. Láskošová sa narodila 21.12.1981 v Nitre.

Po ukončení gymnázia študovala na Filozofickej fakulte v Nitre odbor Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov: Slovenský jazyk a literatúra - Výtvarná výchova, a na Univerzite Komenského v Bratislave odbor Učiteľstvo - Pedagogika mentálne postihnutých. Štúdium slovenského jazyka doplnila rigoróznou skúškou v odbore Onomastika na UMB v Banskej Bystrici (r. 2009) a štúdium špeciálnej pedagogiky 1.atestačnou skúškou.

Už počas základnej školy sa venovala tancu, športu, výtvarnému, dramatickému a literárnemu umeniu. Pôsobila v I.NIMA Nitra – v súbore mažoretiek, v ECHO – spoločenské tance, ARS – scénický tanec. V ARS navštevovala i hodiny maľby pod vedením Mgr. Martina Lacu a techniku kresby pod vedením akad. mal. Márie Machatovej a Mgr. Liany Vinter.

Od roku 2006 pracuje ako pedagogička v Nitre. Viedla školský časopis Koruna stromov, kroniku školy. Literárne sa podieľala na zostavovaní komplexu vystúpení počas 4 rokov v oblasti kultúry pre obec Poľný Kesov, konferovala viaceré regionálne podujatia, ktoré zdokumentovala i na webovej stránke obce Poľný Kesov. V Poľnom Kesove viedla dva roky Detský tanečný súbor Svetlušky, v členkami súboru spolupracuje naďalej pri rôznych kultúrnych podujatiach.

Publikačnej činnosti - vydaná monografia Tekov. Očami matky zeme (v r. 2008), sa venuje od roku 2007, prispievaním do Nitrianskych novín, Pohronia, Slovenky a do Slovenskej brány, kde začala publikovať krátke odborno-výkladové články, zahŕňajúce chotárne názvoslovie Tekovskej stolice, neskôr poviedkovú tvorbu. V roku 2012 vyhrala 2.miesto v celoslovenskej literárnej súťaži v poviedkovej tvorbe, ktorú vyhlásil týždenník Slovenka a v roku 2015 získala 1.miesto v celoštátnej literárnej súťaži Cena Andreja Chudobu v kategórii Dospelí poézia.

V marci 2015 sa stala členkou Literárneho klubu Dúha, pôsobiaceho v Leviciach.

Je vydatá, má syna Matúša.

Pôsobí i ako členka Neformálneho výtvarného združenia BODG/2014.

Poviedkovú tvorbu uverejňuje pod pseudonymom Láskoška.

V rukopise: rozprávka V Trúfaľkove u Jožka Troška

z tvorby autorky:

ČO ĽUĎOM OSOŽÍ?

Čo ľuďom osoží?

Tápem v ľudskom podkoží.

Je to ... LÁSKA!

Drží nás a hreje ako slnce.

Milujeme,

štiepime srdce svoje

na dvoje – troje.

Toľko dielov,

koľko nám to osoží.

Nech sa láska pevne zakorení

v našom  ľudskom podkoží!

JA SOM DEDO VEĽMI STARÝ

,,Ja som dedo veľmi starý, nedožijem do jari, nebudú mi kukučky kukať na tom mojom chotári. A hoci aj zakukajú, mňa nezbudia zo spania, ani dudy a fujery nepohnú ma s tebou – dieťa moje, do ihrania.“

Starký, pamätám si tvoju pieseň. Mala som len štyri roky. Ako si len mohol vedieť, že čoskoro od nás odídeš? Ale prečo? Veď nám bolo dobre. Starká sa tešila z tvojich úspechov. Žiarila, keď rozprávala, ako ste sa kúpali v mori  v ,,Juhoške“ a spoznávali krásy ďalekej krajiny. Bola na teba hrdá.  Byť manželkou profesora v tých časoch znamenalo prestíž i postavenie. Odkladala každý článok, ktorý si uverejňoval v novinách.

Často sa pýtam, na koho zo starých rodičov som sa najviac podala. Zdedila som po vás veľa. Články a lásku k vede po starom otcovi, folklór  po starkej a lásku k rodnej zemi, posplietanú s láskou k človeku mi vštepovali starí rodičia z mamkinej strany. Je to zvláštne. Naozaj gény preskakujú generácie?

Bolo to už dávno, keď si ma starký, hojdal na kolenách. Pamätám si slnečné lúče, ktoré cez záclonu prenikali do izby.

,,Poď si ku mne hopkať, Janka!“

Skočila som starkému na kolená. Hojdal ma a spieval svoju obľúbenú pieseň. Rodičia sa rozprávali  v kuchyni a starká pripravovala puding, kým sme si my dvaja užívali lásku dedka a vnučky. Bolo vždy veselo, dovolil mi snáď všetko. Mohla som šantiť do sýtosti, až kým ma jedného dňa smiech prešiel.

,,Nože poď, moja, niečo ti ukážem!“

Starý otec mal rád humor a často si strieľal z nás všetkých. S nadšením očakával reakciu ostatných a potom sme sa smiali do sýtosti.

,,Pozri na babku v plavkách? Kočka, však? A ako sa usmieva. Keď sme boli na stáži, to sa mi ešte zub nekýval.“

,,Bolí ťa zub, dedko?“ prekvapene som sa spýtala.

,,Nože,  skús!“

Malým prštekom som okúsila, či sa starému otcovi veľmi kýval zub. Zrazu však všetky jeho zuby boli vonku! Vypadli mi rovno do dlane.

,,Čo si mi to urobila? Veď si mi vytrhla všetky zuby!“ desil sa starký.

Nekonečne som sa preľakla. Zoskočila som z jeho kolien a utekala do kuchyne:. ,,Starká, ja som dedkovi vytrhla zuby! Vytrhla som mu všetky zuby!“ kričala som pomedzi slzy.

Starká sa smiala: ,,Moje zlaté, neplač, starký si z teba urobil dobrý deň. Má vyberacie zuby!“

Chvíľu som premýšľala nad tým, čo mi starká povedala, keď ma zozadu objal a ukázal mi, ako sa  dajú vybrať umelé zuby. Zuby sa stali jedinou spomienkou na starého otca, na hojdanie v jeho náručí, spolu s piesňou: ,,Ja som dedo veľmi starý...“