Ľudmila Kellnerová

Ľudmila Kellnerová  Beliczká - Narodila sa v r. 1965, pochádza z Tekovských Lužian. Študovala v Ružomberku na SPŠ - textilnej. Po ukončení strednej školy sa zamestnala v textilnom závode Levitex. Po materských dovolenkách pracovala na viacerých miestach a postoch. V súčasnosti pôsobí v hutníckom priemysle ako vedúca expozitúry.

Od r. 2010 je členkou Literárneho klubu DÚHA v Leviciach. V r. 2011 v celoštátnej literárnej súťaži Cena Andreja Chudobu získala v lll. kategórii tretie miesto.

V roku 2015 vydala vo Vydavateľstve SB PRESS  básnickú zbierku s názvom Medzi nebom a zemou.

z tvorby autorky:

Prelud

Mrazivá krása, kam oko dovidí.

Štverať sa na štíty, všetky ich zdolať.

Túžba po riziku niekomu zachutí,

v zajatí ľadovej masy, bez dostatku kyslíka.

V snehovej búrke, keď páli Ťa mráz,

kde v nekonečnej belobe zastane čas,

zmrznutými rukami chceš ešte objať,

syna, čo v matkinom lone sa hojdá,

ženu, čo mala o Teba strach,

rodinu, čo mal si a máš stále rád.

Mal si im povedať, ako ich ľúbiš,

možno máš šancu.....práve ich cítiš.

Volajú na Teba: „Tak už sa prebuď!“

Snívaš, či bdieš?

Bol to len PRELUD.

Fatamorgána

Rozpálenými dunami piesku blúdiš.

Zmorený únavou, smädom, Ťa myšlienka súži.

Vidíš ju – usmiata, krehká čaká,

vábi Ťa, volá, do náručia láka.

Formuješ v duchu slová,

ako jej povieš, čo mal si už dávno.

Že je ten najväčší poklad,

že ešte chceš tisíckrát zažiť čarovné ráno.

Tisíckrát na spoločné lôžko líhať,

tisíckrát lásku vyznať.

Nevládzeš, únavou znovu padáš,

vidíš ju, počuješ, ako Ťa volá,

už, už je na dosah, chceš sa jej dotknúť,

pár krokov vydržať, v objatí splynúť.

Telesnú schránku túžba po láske ťahá,

žiaľ......je to len  FATAMORGÁNA.

 Rodičovské združenie

Sedí a rozmýšľa, ako si na zajtra vybaví voľno v práci.

Samozrejme, že sa o rodičovskom združení dozvedela zasa na poslednú chvíľu.

Neraz hovorila synovi, že nemá čarovnú paličku,ktorá za ňu všetko vyrieši.

Keby to nebolo prvé rodičovské na novejškole, tak sa na to vykašle. Stredoškolák a zodpovednosť žiadna!

     No nič, zdvihne telefón, vyťuká číslo, nasadí prosebný tón a volášéfovi:

„Dobrý deň pán riaditeľ, prepáčte, že vyrušujem takto neskoro večer,ale potrebovala by som

zajtra odísť z práce o dve hodiny skôr. Rodinné dôvody.Dozvedela som sa to až pred chvíľou. Ďakujem!“  Vyšlo to celkom dobre.Asi mal dobrú náladu a ani nevyzvedal, prečo

to voľno potrebuje.Ešte si musí pozrieť nejaký autobus. Keby nemusela cestovať

do susedného mesta, stíhala by to aj po práci.

     Stojí pred skriňou a nevie, čo si obliecť. Bežne hodí na seba rifle,tričko, botasky a uteká do práce. Ale dnes musí byť za elegantnú.Veď ide medzi úplne cudzích ľudí. Nemôže synovi urobiť hanbu.Boli časy, keď si mohla dovoliť myslieť aj na seba

a sem-tam si kúpila niečo pekné. Ale to už dávno neplatí. Musí si vystačiť s tým,

čo nájde v skrini. Nemusia hneď všetci vedieť, že má hlboko do vrecka. Len aby nevyzerala ako z minulého storočia. Prvý dojem je prvý dojem.

     Každú chvíľu hľadí na hodinky. „Bože, ako je to dávno, čo som bola v nejakej spoločnosti. Ále, dobre to dopadne! Odvahu!“  Presviedča samu seba. Prezlečie sa z pracovného a ponáhľa sa na autobus.

     Školu našla ľahko. Syn jej vysvetlil, ako sa tam dostane z autobusky.Sadla si na

miesto, kde bola ešte voľná lavica a pozorovala ostatnýchrodičov. Na poslednú chvíľu dobehne nejaký otecko a zamieri  rovno k jej lavici. Predstaví sa, zavtipkuje a hneď je atmosféraprijateľnejšia, uvoľnenejšia. O chvíľu sa už zhovárajú ako dvaja starídôverní priatelia, akoby sa poznali hádam od malička.

Rodičko trvalo dosť dlho. Autobus zmeškala a ďalší ide o dve hodiny. Vtom sa jej Fero ( tak sa volá sused z lavice) spýta, či sa ponáhľa a vzápätí ju pozýva na kávu. Narýchlo nevie, ako reagovať,ale Fero ju už čaká pri aute, tak si povie, že jedna káva ju nezabije.Odvezú sa do malej, zastrčenej, ale o to útulnejšej kaviarničky,objednajú si a pokračujú v rozhovore. V tom zacíti na svojom kolenejeho ruku. Ani sama nevie prečo, ale neprotestovala. Dokonca sa jejto páčilo. „Pane na nebi, ako dlho som na svojom tele necítila dotyk  chlapskej ruky! Mala by som to zastaviť, ale páči sa mi to.“ Ponorená do vlastnýchmyšlienok nevníma, čo jej hovorí, tak ju chytí za ruku, aby na seba upozornil a pýta sa, či ju odvezie na stanicu.

     Dorazia na stanicu, ale v diaľke vidia už len zadné svetlá autobusu.

Tak sa Fero ponúkne, že ju odvezie domov. V podstate jej nezostáva iné len ponuku prijať, veď ako ináč sa dostane domov. Aspoň si predĺžitúto chvíľu, keď sa cíti zasa

ako žiadaná a vlastne aj žiadúca žena. Už sa ani nepamätá na tie krásne pocity. Celý čas ju Fero drží za ruku, akoby vycítil jej duševné rozpoloženie. Snaží sa ju rozveseliť, rozpráva vtipy, len aby ju videl usmiatu. Zrazu zbadá, ako auto zmenilo smer. Zastali na odľahlej poľnej cestičke. Vie, čo bude nasledovať a na chvíľu jej prebehne mysľou, že sa správa ako ľahká žena. Ale keď na svojich perách pocíti

tie jeho, keď ju bozky začnúvzrušovať, keď ju ruky blúdiace po celom tele začnú rozpaľovať,nedbá na predsudky ani výčitky a oddá sa tým krásnym, slastným pocitom. Pomaly, opatrne, nežne ju začne vyzliekať bozkajúc pri tom každý kúsok

jej tela. Roztrasenými rukami sa ho začne dotýkať aj ona.Pomaly rozopína na košeli

gombík po gombíku, dotýka sa jeho nahého tela, zacíti, že je pripravený, tak mu dovolí si ju vziať.Oddáva sa len tomuto okamihu, vychutnáva si každú sekundu telesného i duševného súzvuku dvoch tiel. Po lícach jej stekajúpramienky sĺz. Slzy šťastia, pretože jej niekto dal pocítiť, že je žena.Žena, ktorá sa niekomu môže ešte páčiť. Slzy horkosti, keď si spomenie na to, ako má udupané sebavedomie, ako jej manžel nanucoval myšlienku, že ona je na vine, keď spolu nespávajú,že ona ho nevie rozpáliť, aby bol v posteli použiteľný, že....Milión dôvodov, prečo je na vine vždy ona.

     Keď Fero zbadá, že plače, zľakne sa, že urobil niečo zle. Veď sa mu zdalo, že je spokojná, že si to vychutnáva. Pozrie jej do očí s nevyslovenou otázkou. Ale ona ho predbehne a vysvetlí mu, ako to u nich doma v tejto oblasti  nefunguje. Vlastne to nefunguje už v žiadnej oblasti. „ Ďakujem, že si mi dokázal, že som ešte ženou. Ďakujem za nehu, dotyky, bozky a rozkoš, ktorú si mi dal. Vieš, už štyri roky sa ma nedotkolžiadny chlap.

Môj muž za svoju neschopnosť radšej viní mňa, len aby to nemusel riešiť s lekárom.“

Vezme ju do náručia, objíma, hladká a rozmýšľa,ako to mohla doteraz vydržať.

     Pokračujú v ceste a zhovárajú sa. Je im spolu dobre, aspoň na chvíľu bezstarostne. Vymenia si telefónne čísla a dohodnú sa, že keď bude niektorý z nich niečo potrebovať zavolá. Bozk na rozlúčku,vystúpi z auta, ešte sa za ním obzrie a vykročí v ústrety inému životu.

Vojde do bytu, manžel spred telky len skonštatuje, že to rodičovské trvalo nejako dlho, ale nezaujíma sa o iné. Syn sa nedočkavo pýta, čo bolo s aké má dojmy. Porozpráva sa s ním, dá si sprchu a uloží sa do postele.

     Kým jej spánok sadne na viečka, rozmýšľa nad všetkým, čo dnes zažila. Rozmýšľa nad budúcnosťou.